Keď pominie vlna solidarity a jednoty v spoločnosti otrasenej nečakaným a hlbokým prepadom hospodárstva a zmenami starého poriadku, môžeme očakávať výrazné sociálne pnutia. Dôsledky hospodárskej recesie začnú sadať nerovnomerne na jednotlivé spoločenské vrstvy a môžu viesť k akcelerácii viacerých trendov z minulosti. Dá sa napríklad očakávať ďalšia vlna redistribúcie bohatstva smerom ku kapitálovo silným hráčom a akcelerácia globálneho trendu prehlbovania majetkových a príjmových rozdielov, zjavného už od 70.rokov minulého storočia a v podmienkach postkomunistických krajín prakticky od zavedenia kapitalizmu. Aj keď citlivosť spoločnosti na majetkové rozdiely sa líši medzi krajinami, žiadna demokracia nedokáže prežiť určitú hranicu majetkovej nerovnosti (charakterizovanú napríklad Giniho koeficientom). Otázkou je, ako blízko k tejto hypotetickej hranici sa priblížime a ktoré krajiny ju prekročia.
Kríza pôvodne vyvolaná COVID-19, a ktorá je sama osebe dôsledkom rastúcej krehkosti (fragility) nášho civilizačného systému, tak môže formou kaskádového efektu nafukovať bubliny ďalších systematických rizík. Zjavných ako zmienená spoločenská nerovnosť alebo aj takých, o ktorých teraz ešte ani netušíme. Tento destabilizujúci posun nesmieme dopustiť, a to v záujme nás všetkých. Bolo by však chybou zastaviť sa iba pri tom. Mali by sme krízu naopak využiť na to, aby sme celý operačný systém našej civilizácie a jednotlivé jeho podsystémy, ekonomický, finančný (banky), sociálny, environmentálny a pod, ktoré na seba navzájom vplývajú v komplexných väzbách, prenastavili tak, aby sa naša civilizácia stala robustnejšou (anti-fragilnejšou, ak chcete) voči budúcim hrozbám. Táto úloha je priam šialená vo svojej zložitosti a je otázkou, či bez pomoci silnej formy umelej inteligencie (AI), nie sme už teraz za hranou našej kolektívnej schopnosti ju splniť. Mali by sme sa o to však aspoň pokúsiť v jednotlivých čiastkových krokoch.
Nie som odborník na hospodárske opatrenia, ale zdá sa mi, že v prvom rade by väčšia váha opatrení mala smerovať na ľudí a malé firmy. Systém, ktorý posilňuje dominanciu niekoľkých veľkých hráčov v hospodárskych odvetviach je inherentne menej stabilný. Bail-outy a pomoc veľkým korporáciám aby udržali zamestnanosť je systémovo nesprávna (hoci krátkodobo možno stabilizujúca) a mala by byť výrazne limitovaná a selektívna. Sú to práve veľkí hráči disponujúci ľudským aj finančným kapitálom, ktorý v prvom rade mali možnosť vytvoriť si v minulosti finančné rezervy. Je správne pomôcť firme, ktorá vyplácala nadmerný kapitál naspäť svojim akcionárom namiesto toho aby si držala strategickú finančnú rezervu? Úlohou prudérneho finančného manažmentu v každej veľkej korporácii musí byť aj príprava na veľké a zriedkavé riziká (tzv. fat tails), poistitelné alebo nepoistitelné, keď nie inak, tak udržiavaním si primerane veľkej finančnej rezervy. Práve táto elita disponuje najväčšími možnosťami, aby si tieto riziká uvedomovala. Musíme vytvoriť správne motivácie pre týchto hráčov, aby niesli zodpovednosť predovšetkým sami za seba a ich bail-out je krok opačným smerom. V mnohom sa môžeme poučiť z veľkej recesie 2008-2011, ktorá bola primárne krízou finančnou a recept na jej úspešné potlačenie (bail-outy a bezprecedentné monetárne stimuly) v sebe niesol zárodok budúcich problémov, t.j. zvýšenie rizika globálneho finančného kolapsu keď systém závisí na menšom počte prakticky nepostrádateľných hráčov. Krehkosť systému sa zvýšila, nie znížila. To neznamená, že vhodná forma pomoci aj pre veľké firmy, ktoré v spoločenskom záujme zatvorili svoje prevádzky, by nemala byť zvažovaná vôbec. Cieľom v takom prípade by však malo byť v prvom rade predchádzanie morálnemu hazardu a zneužívaniu.
Myslím si, že správnym kľúčom by však mala byť priama finančná dotácia širokým vrstvám pracujúceho obyvateľstva, resp. ľuďom, ktorí prácu v dôsledku krízy stratili. Okrem masívnej pomoci obyvateľstvu a ľuďom, ktorí v minulosti mali najmenšiu možnosť si vytvárať finančnú rezervu, musia opatrenia smerovať hlavne k podpore menších firiem a zdravej hospodárskej súťaži. Balík pomoci však musí prísť nielen na finančnej, ale aj regulatórnej úrovni. Bolo by vynikajúce, ak by sme krízu využili na odstránenie zbytočných regulácií, tzv. regulatory captures, spružnenie trhu práce a uvoľnenie množstva povoľovacích a zákonných obmedzení. Vytvoríme tak podnikateľskú ekológiu, ktorá bude robustnejšia a menej náchylná na systémový kolaps. Kombinácia na túto skupinu zacielených fiškálnych stimulov a odstránenia administratívnych bariér môže pomôcť ruka v ruke s maximálnou snahou o obnovenie medzinárodného obchodu.
Všetky tieto riešenia však budú zložité tým, že dočasne môžu znížiť úroveň bohatstva v spoločnosti. Ich rizikom je taktiež zvýšený medzigeneračný presun dlhu ďalej do budúcnosti. Vnímam to tak, že posledné desaťročia sme úspešne budovali globálny ekonomický poriadok, ktorého vlastnosťou bolo zvyšovanie efektívnosti na úkor nárastu dlhodobých systémových rizík a tzv. negatívnych externalít. Náš hospodársky rast bol rastom za cenu zvyšovania dlhu a súvisiacej krehkosti finančného systému, zvyšovania majetkových rozdielov, pľundrovania životného prostredia, znižovania biodiverzity a presunu nákladov do budúcnosti v čase aj priestore, medzigeneračne aj geograficky. Všetci sme si to nejakým spôsobom uvedomovali a sme náchylní stále si to racionalizovať a ospravedlňovať.
Zlyhanie štátov v oblasti “poistenia sa” voči pandémiám, napr. budovaním krízovej infraštruktúry, je len jeden z mnohých príkladov, ktorý teraz bolestne vystupuje do popredia. Ale bolo by chybou ignorovať všetko ostatné, lebo kaskádový efekt praskania jednotlivých bublín môže nastať skôr ako sme si to ešte donedávna pripúšťali, vyústiac do civilizačného chaosu, politických win-loss stratégií a všeobecného úpadku, dokonca až exterminácie života na zemi tak ako ho poznáme.
Ak je kríza na niečo dobrá, je to vždy to, že nám po opadnutí paniky umožní pozrieť sa na veci zvrchu a nanovo prehodnotiť určité východiská, ktoré sme dovtedy považovali za nemenné. Platí to isté, čo pre všetky minikrízy, ktoré sme prežili – osobné, firemné, odvetvové, a tak ďalej. Zvýrazní nástojčivosť potreby zmien a reforiem, o ktorých sme tušili, že ich raz musíme spraviť. Limity našej schopnosti kolektívnej akcie a koordinácie na globálnej úrovni zostávajú stále veľké a je celkom určite nad naše sily posunúť všetky kritické subsystémy smerom od krehkosti k väčšej robustnosti a anti-fragilite. Uvažovať však nad tým, napríklad už v kontexte hospodárskych a sociálnych opatrení, ktoré robiť musíme a chceme, je však podľa mňa krok správnym smerom.